Harry Potter a Volanie krvi - Sto dvadsiata siedma kapitola

Sto dvadsiata siedma kapitola


„Kam chceš ísť?“ spýtal sa ho, keď ho dobehol.
„Za kentaurami. Musia vedieť, že zomiera. Možno majú protijed.“
„Určite vieš, čo robíš?“ spýtal sa skepticky.
„Hej,“ odvetil krátko a vykročil. Severus sa s povzdychom pobral za ním. Onedlho ich dobehol Firenze.

Rýchlo kráčali tmavým lesom, keď vtom sa pred nimi do zeme zabodol šíp. Z húštia vyšiel kentaur bledej farby- Fritz- a za ním niekoľko ďalších nevrelo sa tváriacich kentaurov.
„Čo tu chcete?!! Ako sa opovažujete vojsť do nášho lesa!!!! Ľudia!!!!“ zavrčal o odporom.
„Nie všetci sme tu ľudia!“ odsekol Harry.
„Sluha alebo človek, je to jedno!!! Okamžite odtiaľto odíďte!!“ varoval ich.
„Chcem hovoriť s nejakým starším!“
„To čo ty chceš, ma nezaujíma!! Máte poslednú šancu odísť odtiaľto dobrovoľne!!!“
„Zavolaj mi niekoho, kto ti velí!“ prikázal mu Harry tónom, od ktorého ešte aj Severus s Firenzom ustúpili.
„Ty sa opovažuješ mi rozkazovať!!!“ zavrčal nenávistne.
„Áno!“
„Fritz, prosím ťa, zavolaj nám niekoho zo starších, chceli by sme s ním hovoriť,“ požiadal ho Firenze, aby odpútal jeho pozornosť od Harryho.
„O čom by si už ty chcel hovoriť so starším! Nemáš na to právo!“ odfrkol kentaur stojaci za Fritzom.
„Ide o Elezu,“ zapojil sa Severus.
„Hádam sa konečne umúdrila a rozhodla sa vrátiť a plniť si svoje povinnosti?!“ sarkasticky sa spýtal starý kentaur, ktorý sa práve vynoril z lesa.
„Zomiera!“ zavrčal Harry. Len čo to dopovedal, upreli sa na neho všetky oči okolostojacich.
„Čo si to povedal?!“ neveriacky sa spýtal starý kentaur.
„Čo ste jej urobili?!!“ vypálil na neho Fritz.
„My??!! Skôr by ste sa mali spýtať, čo ste jej urobili vy!!! Zranil ju váš otrávený šíp!!!!“ zasyčal Harry.
„Ako sa opo…“
„Fritz! Buď ticho!“ zahriakol ho starý kentaur.
„Žiaden kentaur by neublížil inému kentaurovi! To len ľudia sa zabíjajú navzájom!“ povedal starec nebezpečne.
„Trafil ju kentaurý šíp napustený jedom,“ povedal Severus pokojne.
„Opakujem, kentaur jej určite neublížil! Ak po nej strieľal, tak jedine človek!“
„Nikto z hradu nemá dôvod jej ublížiť!“ zavrčal Harry.
„Nikto zo stáda nemá dôvod jej ublížiť!“ napodobil ho starec.
„Ste si tým tak istý?!!“
„Koho z niečoho tak ohavného obviňujete!“ udrel na neho Fritz.
„Bana.“
„Bane by nikdy nezaútočil na nikoho za stáda!“ oduševnene tvrdil Fritz.
„Na mňa zaútočil,“ poznamenal Firenze.
„Ty k nám nepatríš!“ odfrkol Fritz.
„Pretože býva na hrade?! Aj Eleza tam býva!!!“ upozornil ho Severus.
„Čo sa jej stalo?!“ spýtal sa starý kentaur.
„Šíp jej prepichol pľúca a hrudný kôš na ľavej strane. Hneď sme ho vybrali, ale aj tak je zranenie príliš vážne. Nepodarilo sa nám urobiť protijed. Zomiera…“ povedal Firenze ticho.
„Viem, že to bol Bane, videl som ho,“ povedal ešte.
Starý kentaur sa na neho skúmavo zahľadel a spýtal sa Fritza:
„Kde je Bane? Zavolaj ho!“
„Necíti sa dobre, už niekoľko dní. Asi pred týždňom dosť zmokol, myslím, že prechladol,“ zašomral Fritz ticho.
Firenze na nich významne pozrel. Starec sa zamračil a prikázal:
„Okamžite ho priveď, chcem ho vidieť!“
Fritz niečo zamrmlal a zmizol v húští.
„Pred týždňom… zmokol, keď šiel zaútočiť na Elezu,“ uštipačne poznamenal Harry.
„Ja si skôr myslím, že zomiera,“ ticho povedal Firenze.
Severus na neho nechápavo pozrel.
„Zaútočiť na duchovného je neodpustiteľný zločin. Kto sa niečoho takého dopustí, zomrie spolu so svojou obeťou,“ vysvetlil Firenze.
„Preto ho chcem vidieť! Ak klamete a on bude len prechladnutý, neodídete odtiaľto živý!“ s tichou vyhrážkou povedal starší.

Po dlhej pol hodine sa v kroví za nimi ozval slabý šum. Čím bol bližšie, silnel. Odrazu sa pred nimi vynorili traja kentaurovia. V strede bol Bane a vedľa neho Fritz s nejakým neznámym kentaurom. Obaja ho museli niesť, pretože Bane nebol schopný urobiť čo i len jeden samostatný krok. Vliekli ho medzi sebou ako bábiku. Hruď a rameno mal obviazaný hrubým obväzom, na ktorom sa perlila krv. Mal červené unavené oči a neuveriteľne zanedbanú srsť. Keď zbadal Harryho, Severusa a Firenzeho, podlomili sa mu kolená.
Všetci okolo vydesene cúvli. Starec váhavo pokynul, aby mu zložili obväz. Bane kľačal na kolenách pridržiavaný druhým kentaurom, zatiaľ čo sa Fritz pokúšal zložiť mu obväz. Krv mu ho natoľko prilepila k telu, že keď skladal poslednú vrstvu, Bane bolestne zachripel.
„Uhm… prepichnuté pľúca a hrudný kôš,“ len tak ledabolo poznamenal Severus.
„A máte aspoň predstavu o tom, ako je na tom Eleza!“ zavrčal Harry.
„Bane!! Čo si to urobil?!!!“ zdesene vyhŕkol starý kentaur.
„Zra… zradila nás…“ zachripel Bane.
„Zaútočil si na ňu, teraz zomrieš spolu s ňou!“ povedal tvrdo a znechutene sa od neho odvrátil.
Ostatní kentaurovia zmizli v lese a Bane zostal sám kľačať na čistinke.
„Mohli by ste ma k nej zaviesť?“ požiadal starý kentaur. Harry prikývol.
V tej chvíli niečo zašumelo lesom a k prekvapenej skupine sa ohromnou rýchlosťou blížila guľa jasného bieleho svetla. V plnej rýchlosti obletela čistinu a preletela umierajúcim Banom. Ten sa bezvládne zviezol na zem. Bol mŕtvy.
Guľa spomalila a opäť ich obletela. Vtom prudko zmenila smer letu a zamierila k Harrymu. Ten cúvol, ale guľa už vtedy zastavila pred ním. V jej vnútri sa zablyslo a jeden žiarivý lúč sa dotkol Harryho čela a pred jeho očami sa začal odvíjať obraz:
Stál pred hradom, lúka bola zaliata mesačným svetlom. Bol spln. Z lesa vybehlo malé dievčatko a utekalo do hradu. Niekoľko metrov za ňou sa z lesa vynoril vlkodlak a dobiehal ju, keď bol tak na dva metre od nej, odrazil sa od zeme a skočil… Obraz sa zmenil, bol v hrade, v učebniach, ktoré obývali kentaurovia. Pred ním stála Eleza.
„Chcela som, aby ti kentaurovia uverili. Nepriateľstvo medzi našimi národmi nič nerieši, iba robí zbytočné problémy. Ja teraz zomriem a môžem len dúfať, že sa obyvatelia hradu a lesa pomeria. Pomôžeš im, Harry Potter?“
Harry prikývol.
„Ďakujem. A zbohom,“ usmiala sa a obraz sa rozplynul.
Lúč sa oddelil od Harryho čela a jemu sa podlomili kolená. Severus ho len tak- tak stihol zachytiť.
Guľa sa otočila a opäť nabrala rýchlosť. Stúpala vyššie až sa zablysla nad korunami stromov a potom prudko zamierila k zemi. Asi dva metre nad zemou sa stočila a vletela do hrude Firenzovi. Jeho telo sa zablyslo a na jeho pokožke zostala belavá žiara.
„Eleza!“ vydýchol Harry a načiahol k Severusovi ruku. On sa pozrel na Firenzeho, ale ten sa len zviechal zo zeme. Otočil sa na starého kentaura a načiahol k nemu ruku. Starec mu ju bez rozmýšľania podal. Severus potom chytil Harryho a všetci traja sa premiestnili.
Keď sa objavili v Eleziných komnatách starý kentaur zbledol a keby ho Severus s Harrym neboli zachytili, spadol by na zem.
„Žalúdok sa vám za chvíľu upokojí, nebojte sa,“ povedal mu profesor elixírov.
„Kde…kde je?“ spýtal sa poblednutý.
„Choďte rovno,“ povedal Harry a ukázal pred seba.
Harry si zničene sadol do machu.
„Si v poriadku?“ jemne sa spýtal Severus.
„Hej, len… nechcem to vidieť…“
„Čo sa stalo, keď sa ťa to dotklo?“ spýtal sa váhavo.
„Bolo tam niečo, čo som asi nemal vidieť…myslím, že to bola budúcnosť… a potom mi Eleza povedala, aby som pomohol zmieriť kentaurov s nami.“
„A čo bola tá budúcnosť?“
„Ja…“ vtedy akoby si Harry na niečo spomenul, postavil sa a bežal k Eleze.
Zastavil sa na meter od nich. Gabriela práve prikrívala jej chladnúce telo. Starec kľačal pri nej, na jeho líci sa perlila slza a držal ju za ruku.
Gabriela k nim podišla a jemne ich postrčila preč.
„Nechajte ho, je to jej otec,“ šepla, keď zmizli v kroví.
Tlačila ich von na chodbu. Tam stáli Dumbledore s deckami, Sothisom a malým kentaurom. Keď ich zbadali, nestačili skrývať prekvapenie.
„Ako ste sa sem dostali?“ spýtala sa Hermiona.
„Premiestnili sme sa,“ odvetil Snape.
„Z tohto a do tohto hradu sa nedá premiestniť!“ upozornila ho tónom, aký používala na prvákov.
Pozrel sa na ňu a ona pred ním neisto cúvla.
„Čo je Eleze? Je…“ s otázkou v očiach sa na nich pozrel Mark.
„Už nemá bolesti,“ tichým hlasom povedala Gabriela.
„Ale…“ Ginny do očí vyhŕkli slzy.
„Nezomrela, len odišla niekam, kde jej bude lepšie,“ pevne povedal Harry. Sothis štekol na súhlas.
„Videli ste, kto je novým duchovným stáda?“ spýtala sa Gabriela po niekoľkých minútach ticha.
„Ako sa niekto stane duchovným stáda?“ spýtal sa Severus.
„Niekoľko minút pred smrťou opustí mágia súčasného duchovného a nájde si nového. Premiestňuje sa v podobe žiarivej bielej gule,“ vysvetlila.
„Aha, tak také niečo tam vletelo. Najprv to preletelo Banom a zabilo ho to, potom sa ma to dotklo a nakoniec vletelo do Firenzeho,“ zašomral Harry.
„Znamená to, že je novým duchovným?“ spýtala sa Ginny.
„Áno. Profesor Dumbledore, bude vám chýbať ako profesor? Rád by som vás požiadal, aby ste ho zbavili tejto povinnosti,“ ozval sa za nimi starý kentaur.
„Firenze je na hrade z vlastnej vôle, keď chce odísť, nemôžem mu brániť,“ odvetil pokojne. Starec sa zatváril prekvapene, ale nepovedal nič. V jeho očiach sa zračila bolesť.
„Firenze profesorovi Dumbledorovi len pomáhal, neslúžil mu!“ upozornil ho Harry.
„Neučil nás tajomstvá kentaurov, len nás učil, ako rozumieť prírode,“ pridala sa Ginny. Prikývol.

Nasledujúcich niekoľko dní sa okolo hradu pohybovalo viac a viac kentaurov. Firenze i s Gabrielou a malým sa rozlúčili a presťahovali späť do lesa.
Deň na to prišlo k Hagridovi pár kentaurov a ospravedlnili sa mu za to, že ho vyháňali z lesa.
Harry aj s ostatnými teraz často sedávali s Hagridom pred jeho chalupou a učili sa.
Dva týždne po tom, opäť sedeli u Hagrida, sa na kraji lesa objavil starý kentaur. Harry sa práve učil transfiguráciu, a tak ho na neho upozornil Sothis. Drgol mu do kolena a významným pohľadom ukázal do lesa.
Harry položil knihu a vybral sa k nemu. Ostatní sa dívali za ním, ale nenasledovali ho.
„Dobrý deň,“ pozdravil Harry so Sothisom po boku.
„Aj tebe, Harry Potter. Chcel som sa ti poďakovať, že som s ňou mohol stráviť aspoň tie posledné chvíle a vďaka tomu som si uvedomil, akú hroznú chybu som urobil, keď som jej neveril od začiatku. Naše druhy nie sú tak odlišné, aby sme nemohli žiť v priateľstve…“
„Aspoň že jej smrť nebola zbytočná.“
„Bola, keby sme jej verili, nič by sa nebolo stalo…“ povedal smutne.
„Neverili by ste skutočne úprimne. Veľkú zmenu v myslení môže spôsobiť len drastický čin. Teraz už dúfam o nás nebudete pochybovať.“
„Nie. … Ak by si niekedy potreboval pomoc, som ti k dispozícii. Ja, i celé stádo.“
„Ďakujem.“
Kentaur sa jemne uklonil a zmizol v lese.

V priebehu nasledujúcich dní sa po škole začali šíriť rôzne šokujúce klebety. Keď sa pár z nich dostalo do uší Dumbledorovi, dal zavolať Harryho a spol. spolu so Severusom. V Dumbledorovej pracovni ich privítal Dumbledore s profesorkou McGonagallovou. Dumbledore začal hneď, ako sa usadili:
„Severus, určite sa ti už do uší dostali najnovšie rokfortské klebety…“ začal.
„A aké sú tentoraz? Nejak nadšene ich nesledujem,“ poznamenal sarkasticky.
„Myslím na tie, ktoré hovoria tom, že Mark je tvoj syn.“
„Ach, tie! O tých viem, však som ich sám dával do obehu,“ povedal pokojne.
„To ty?!!! Vďaka tebe nemôžem prejsť po chodbe bez toho, aby sa tam nešepkalo!“ zavrčal Mark.
„Si si istý tým, čo si rozchýril?“ vážne sa spýtal Dumbledore.
„Samozrejme.“
„Ako sa ti to podarilo?“
„Pomohli mi Harry s Ginny.“
„Nenápadne sme sa na chodbe rozprávali,“ nevinne sa uškrnul Harry.
„Začulo to pár mojich spolužiačok a bola som si istá, že onedlho o tom bude hovoriť celá škola,“ usmiala sa Ginny.
„Stačilo to povedať pred Lavender alebo Parvati. Rozchýrenie by trvalo kratšie,“ poznamenala Hermiona. Všetci až na profesorku McGonagallovú sa veselo zasmiali.
„Keď už sme pri tom… slečna Weasleyová, podľa mojich informácii ste po veľkonočných prázdninách niekoľko nocí nespali vo svojej posteli!“ pozrela na ňu prísne.
„No, …ja…“
„Bola u nás,“ predbehol ju s odpoveďou Severus.
„A to už ako?!!“
„Považoval som to za najúspešnejšiu terapiu na Harryho vtedajší zdravotný stav.“
„Komu ste to oznámili, Severus?!“
„Bohužiaľ, nikomu. Zabudol som na to,“ odvetil ako by sa nič nedialo.
„Prečo bola preč celú noc?!“ spýtala sa zostra.
„Cez deň mala vyučovanie.“
„Dúfam, že ste sa aspoň postarali o to, aby spala v inej miestnosti!!!“ povedala rozhorčene.
„Spali v jednej posteli,“ povedal s miernym pobavením v hlase.
„Severus!!!! Ako to môžete hovoriť tak pokojne!!!! Nemáte v sebe štipku zodpovednosti!!!!“ kričala rozzúrene.
„Nechápem, prečo sa tak rozhorčujete, veď sa nič nestalo.“
„Ako to môžete vedieť!!!! Boli ste tam vari s nimi??!!!!!“
„To nie, ale videl som Harryho stav, takže viem, že sa nič nestalo. Prípadné následky beriem na svoju zodpovednosť,“ povedal pokojne.
To už Ginny s Harrym nevydržali a i s ostatnými vyprskli v smiech.
Severus sa na neho zlostne pozrel.
„Prepáč, ale myslím, že keď bude Ginny tehotná, Alison sa s tebou rozvedie,“ zašomral, čo spôsobilo ešte väčší výbuch smiechu. Profesorka ich premerala zúrivým pohľadom a nahnevane vyšla z miestnosti.
„To nebolo veľmi slušné,“ poznamenal Dumbledore káravo, ale v jeho očiach hrali veselé iskričky.
„Mrzí ma to, pane,“ ospravedlnil sa Harry.
„Dobre. Ak teda už odo mňa nič nechcete, môžete ísť. Čo ste si vymysleli, tak si aj vyriešte.“
Všetci vstali a s pozdravom odišli.